Deftones – Gore

Deftones a Gore. Nie, reč nie je o spolupráci kapely považovanej za jednu z priekopníkov tzv. nu-metalového žánru (o tom potom) a známeho songwritera legendárnych Depeche Mode, ale o ôsmom štúdiovom počine spomínanej pätice zo Sacramenta. Tá sa už tradične s jeho vydaním neponáhľala a na nasledovníka albumu Koi No Yokan sme si museli počkať takmer tri a pol roka. Oplatilo sa? Verím, že odpoveď už sami dobre poznáte, ale ak ešte nie, tak snáď vás nasledujúcich pár riadkov bude motivovať k tomu, aby ste si to overili čo najskôr.
Otváracím trackom tohto jedenásť piesňového diela (čo je v podaní Deftones ďalšia tradícia a jedinou výnimkou bol dvanásť piesňový Saturday Night Wrist) je Prayers/Triangles, ktorý mali fanúšikovia možnosť ochutnať v predstihu ako prvý ešte vo februári. Ten vynikajúcim spôsobom navodzuje rozmanitú atmosféru, ktorá vo vás vzbudí ešte väčší záujem o to, čo príde ďalej. Úvodná spätná väzba gitár vás možno na chvíľu zmätie, či ste si náhodou nepustili spomínaný Saturday Night Wrist a jej odpaľovák s názvom Hole in the Earth, ale neľakajte sa, tých pár sekúnd podobnosti je čisto náhodných. Slohami Prayers/Triangles sa tiahnu priam hypnoticky znejúce gitarové tóny v podaní Stephena Carpentera, pre ktorého je album Gore, rovnako ako aj pre bubeníka Abea Cunninghama, azda najexperimentálnejším, čo sa týka štýlu ich hrania. V refréne už nastupujú Deftones ako ich poznáme, a to s poriadnou dávkou šťavy, nuž a keď sa v poslednom refréne spoja dovtedy oddelené melódie dokopy, výsledok je priam mrazivý. Albumová dvojka Acid Hologram vyvoláva svojim nástupom akýsi pocit voľného pádu, po ktorom prichádza v refréne tvrdý dopad na zem a následne doslova ťažkotonážna chôdza, ktorá robí z tohto tracku ležérne znejúcu, no napriek tomu skvelú skladbu. Doomed User je dôkazom toho, že Stephen Carpenter na Gore nielen experimentuje, ale vyťahuje tiež svoje rokmi overené ťažké kalibre v podobe riffov až kdesi z podzemia a hlasivky China Morena dostávajú zabrať takmer ako nikde inde v rámci tohto albumu. Komu by sa Chinov krik málil, ten sa isto uspokojí s nasledujúcou skladbou s názvom Geometric Headdress, ktorá je svojím spôsobom najchaotickejšou, čo sa týka miešania rytmov a nálad. Naživo trojgitarová Hearts/Wires je aj napriek svojmu dlhému intru horúcim kandidátom na pozíciu ďalšieho singlu. Má totiž potenciál zaujať svojou nenápadnou slohou, ktorá vám pomaly, ale isto začne zmotávať myšlienky do obrovského klbka, až kým sa s príchodom zasneného refrénu neroztrieštia na tisíce malých kúskov a vy sa pristihnete, že pri tom podvedome pokyvujete hlavou. Názov nasledujúcej piesne Pittura Infamante, čo sa dá preložiť ako hanebná maľba, možno nie je až taký náhodný. Chinova práca s hlasom totiž naozaj tak trochu pripomína ťahy štetca na plátno, ktoré mu predostierajú ostatní kolegovia z kapely. Predovšetkým v slohách sa vyhráva s náročnými tónmi a ak by niekto jeho part z tejto skladby vystrihol, mohol by celkom zaujímavo znieť aj v spojení s elektronickejším podmazom, ako napríklad v jeho vedľajšom projekte Crosses. Sedmička s názvom Xenon sa vyznačuje kombináciou mierne halucinogénnych slôh prechádzajúcich do refrénov nesúcich sa v rokmi overenej deftoňáckej rytmike. Je to jedna z tých skladieb, kde si pozorný poslucháč všimne klasicky nenápadné, no prakticky neodmysliteľné zvukové vsuvky turntablistu Franka Delgada. Songom (L)MIRL vás Deftones v jeho úvodnej tretine akoby vhodia do studenej rieky za mesačného svitu, no pobyt v nej vám postupne začnú spestrovať už spomínanou charakteristickou rytmikou a príjemne jednoduchými gitarovými tónmi v pozadí. Nasleduje Gore, ktorého slohové bicie vo vás možno vzbudia nostalgickú spomienku na song Passenger z albumu White Pony spred šestnástich rokov. Refrén je nekompromisný a priam stvorený na headbang s veľmi vkusnými zasekávačkami ako doplnkom. Priestor znovu dostáva Chinov scream a v poslednej minúte sa budete cítiť, že ste priamo na koncerte kapely, ktorá nekonečne dlho celú svoju show ukončuje. Nám to však samozrejme nevadí. V jednom z interview, ktoré kapela poskytla práve v období spomínaného White Pony-ho, sa Chino vyjadril, že zbožňuje vytvárať dynamické veci a je rád, keď vám jedným trackom akoby zabodne dýku do tela a nasledujúcim vám takto spôsobenú ranu opláchne, či ošetrí. Presne to je prípad skladby Gore a po nej nasledujúcej Phantom Bride. Tá je totiž neskutočným pohladením duše so všetkým, čo k tomu patrí – zamatovým hlasom, pokojným valčíkovým tempom, tlmenou delayovou vybrnkávačkou, občasným nenásilným samplom a v neposlednom rade úžasne chytrou basovou linkou. Ňou Sergio Vega vykračuje z tieňa a dokazuje vám, ako krásne si to užíva. Asi málokto z nás by bol kedysi povedal, že sa v nejakej piesni Deftones dočkáme gitarového sóla, ale keď vám ho zahrá Jerry Cantrell z Alice in Chains, tak prečo nie? Touto spoluprácou sa tak zaradil k umelcom ako napr. Maynard James Keenan z Tool, či Serj Tankian zo System of a Down, ktorí už mali tiež tú česť sa na predošlých albumoch tejto skupiny objaviť. Pomaly, ale isto, sa blížime k záveru a tým je skladba s názvom Rubicon. Gradujúca sloha prerušená temnými riffmi a následne odľahčená chytľavým refrénom vo vás zanecháva pocit spokojnosti, že Deftones to zas a znova zvládli.
Áno, zvládli. Znova totiž vytvorili dielo, ktoré má potenciál vás prekvapiť, nenudiť a pritom úplne neopúšťa korene, na ktorých táto partia od začiatku svojho fungovania stavia. Kapele kedysi síce označovanej za nu-metalovú sa už dávno toto označenie príliš nehodí.
Deftones totiž doteraz každým jedným albumom posúvali hranice svojej kreativity ďalej, vytvárajúc tak jedinečnú hudobnú zmes, ktorú zadefinujete najlepšie tak, že si ju vpustíte priamo do svojho srdca. Takže GO LISTEN TO GORE!

Autor: Miro Selecký

You may also like...